Predstavte si mesto zahalené do hmly, kde na rohu ulice čaká záhadný chlapec. Každému dievčaťu, ktoré sa s ním zhovára, predpovie nešťastnú lásku a hneď zmizne. Znie to ako neškodná ľudová povera, no v podaní japonského majstra hororu sa z nej rýchlo stáva reťaz záhadných úmrtí.
Za preklad zodpovedá Anna Křivánková a vydavateľstvo Crew Comics mangu pripravilo na 408 stranách v brožovanej väzbe. Práve preto sme po nej siahli a hneď v úvode prezradíme, že vás čaká čítanie, pri ktorom vám behá mráz po chrbte.
Chlapec, ktorý veští smrť
Titulná poviedka nás zavádza do mestečka zahaleného permanentnou hmlou, kam sa vracia mladík menom Rjúsuke. Doma ho čaká dávna tradícia, ktorá sa medzičasom zvrhla na niečo temné, teda ľudia sa na križovatkách pýtajú neznámych okoloidúcich na svoju budúcnosť. Odpovede tohto tajomného krásavca však dievčatám neprinášajú útechu, ale skazu.
Krátko po stretnutí s ním totiž jedna za druhou umierajú a Rjúsuke sa navyše sám ocitá v hľadáčiku podozrení. Práve táto dvojitá hra, teda naháňačka za skutočným zdrojom zla a súčasne obhajoba vlastnej neviny, drží napätie na uzde od prvej po poslednú stranu.
Príbeh sa napokon uberá k prekvapivo súcitnému rozuzleniu, kde sa dávna krivda mení na niečo, čo pripomína vykúpenie.Práve tento kontrast medzi krutosťou slov a ich liečivou silou robí z titulnej poviedky emocionálne najsilnejšiu časť celej knihy. Mestská legenda tu navyše slúži ako zrkadlo skutočných obáv z odmietnutia a citovej krutosti.
Rodinné príšery: Prapodivní súrodenci
Po dlhom hlavnom príbehu prichádza dvojica kratších poviedok s podtitulom Prapodivní sourozenci. Namiesto pomalého budovania atmosféry tu nastupuje čierny, groteskný humor a rodinné dohody, ktoré by ste rozhodne nechceli zdediť.
Seance aj Ségřin kluk stavajú na absurdných situáciách, ktoré sa postupne menia na fyzicky nepríjemné. Pripomínajú tak, že aj Itó dokáže hrôzu miešať so smiechom, hoci trochu trpkým.
Okrem toho práve tieto dve poviedky ukazujú autorovu schopnosť pracovať s krátkou formou. Namiesto rozvláčneho rozprávania nasadzuje rýchle tempo a jasnú pointu, čo po zdĺhavejšej titulnej novele pôsobí ako osviežujúca zmena rytmu.
Dom, kde bolesť nezomiera
Ďalší blok knihy patrí samostatným poviedkam, medzi ktorými vyniká najmä Dům iluzorních bolestí. Tento príbeh sa vracia k typicky itóovskej téme, teda k telu, ktoré sa stáva väzením, a k bolesti, ktorá prežíva dlho po tom, čo by mala odísť.
Rovnako zaujmú aj Dům iluzorních bolestí a Žebranda, ktoré rozohrávajú vlastné varianty na motív straty kontroly nad telom aj mysľou. Naopak, tu sa už prejavuje aj drobná nerovnomernosť celej zbierky.
Kým niektoré poviedky pôsobia presne odmerane, iné akoby si žiadali o niečo dlhší priestor na rozvinutie. Napriek tomu každá z nich prináša aspoň jeden obraz, ktorý vám v hlave utkvie ešte dlho po zatvorení knihy.
Práve táto rôznorodosť napokon robí zo zbierky pestrú prehliadku toho, čo všetko dokáže telesný horor vyjadriť. Namiesto jedného ústredného motívu tak dostávate hneď niekoľko variácií na tému bolesti, ktorá presahuje hranice tela.
Itóov rukopis: keď ceruzka desí viac než scenár
Ak poznáte Itóovu tvorbu, viete, že jeho najväčšou zbraňou nie je len dej, ale predovšetkým kresba. Aj v tejto zbierke autor opäť dokazuje, prečo patrí medzi absolútnu špičku hororového žánru. Dievčenské tváre, ktoré sa pod tlakom posadnutej lásky menia na vyprahnuté, takmer duté masky, patria medzi najsilnejšie vizuálne momenty knihy.
Čiernobiela kresba navyše pracuje so svetlom a tieňom takmer filmovo. Hmla, ktorá sa vznáša nad mestom, sa tak stáva takmer plnohodnotnou postavou príbehu. Práve vďaka nej si aj pomalšie pasáže udržujú vizuálne napätie od prvej do poslednej strany.
Itóov charakteristický rukopis, teda kombinácia jemnej línie s náhlymi, telesne znepokojivými detailmi, tu funguje presne tak, ako by ste od neho čakali. Práve táto istota v remesle robí z knihy vizuálne mimoriadne súdržné dielo.
Chvíľa uvoľnenia, ktorá možno nemala prísť
Na záver knihy si autor dovolí žartovný odskok, ktorý sa výrazne líši od zvyšku zbierky. Táto krátka, zámerne vulgárna poviedka pôsobí ako uvoľnený nádych po niekoľkých desiatkach napätých strán. Zároveň však predstavuje najslabšie miesto celej publikácie.
Kým predchádzajúce príbehy budujú starostlivo dávkovanú hrôzu, tento záver skôr prekvapí grotesknosťou než že by ju vhodne doplnil. Chápeme zámer odľahčiť atmosféru, no práve tu by sme uvítali radšej ďalšiu plnohodnotnú poviedku namiesto krátkeho žartu. Napriek tomu ide len o drobný detail, ktorý celkový dojem zo zbierky výrazne nekazí.
Komu knihu odporúčame a záverečné hodnotenie
Milostné strasti nebožtíků odporúčame predovšetkým čitateľom, ktorí majú radi pomalšie budovanú, psychologicky podfarbenú hororovú atmosféru. Zároveň by nemali váhať zniesť aj poriadnu dávku telesnej hrôzy. Titulná poviedka a Dům iluzorních bolestí patria medzi vrcholy zbierky, zatiaľ čo záverečná grotesková vsuvka pôsobí skôr ako zbytočný dodatok.
Za tím Dimanzie preto udeľujeme hodnotenie 4/5.
Napriek drobnej nevyváženosti jednotlivých poviedok ide o presvedčivú ukážku toho, prečo sa Itóovo meno spája s najlepším, čo hororový komiks dnes ponúka. Ak vás láka príbeh, v ktorom sa láska mení na kliatbu a hmla ukrýva viac, než chcete vedieť, siahnite po tejto knihe bez váhania.
