Všetko sa to začalo jedného upršaného dňa pred pár mesiacmi. Vstal som, ako obyčajne okolo 07:00 ráno. Obliekol som sa, vzal školskú tašku a pobral sa smerom do školy. Na cestu som si vzal z chladničky posledný mrazený keksík s tvarohom a čokoládou, ktorý mamička zvykla pripravovať cez víkend. Výborné raňajky – vždy lepšie ako obyčajné suché rohlíky s treskou. Bolo to však to posledné príjemné, čo ma v ten deň postretlo.

Moja škola sa nachádzala v susednej dedine, takže som musel byť na autobusovej zastávke vždy presne o 7:30. Cesta autobusom trvala iba necelých 10 minút. Vonku lialo akoby bol studený február, pritom už pomaly začínalo leto. Kráčal som po polorozpadnutom chodníku, ktorý naša obec nie a nie opraviť. Všade mláky a keď ste sa im chceli vyhnúť, tak ste museli jednoducho prejsť po rozmočenej blatovej tráve. Nič dobré, pokiaľ ste sa chceli dostať do školy autobusom. Náš vodič bol obyčajným nevrlým skrachovalcom, ktorého celoživotným cieľom bolo stať sa závodníkom na Rallye Dakare v kamióne. Prezývali ho Baran. A tak aj vyzerala jeho jazda s cestujúcimi. Horšie však bolo, keď ste prišli špivaný, nebodaj so zablatenými topánkami. V takom prípade vedel byť veľmi nepríjemný na každého, kto vstupoval do autobusu. A tým každého myslím skutočne každého. Keby prišiel aj pán farár Janko z nášho obecného kostola so špinavým talárom, tak by mu ho dokázal roztrhať na dve polovice, vyviezol by ho mimo dedinu a v trenkách poslal na pár kilometrov dlhú cestu naspäť do dediny. Skutočne išlo o chlapíka, s ktorým by ste nechceli mať dočinenia. Preto som si dával obzvlášť pozor, ako dorazím na zastávku.

Po pár minútach úspešného vyhýbania sa všetkým špinavým či vlhkým prekážkam som takmer dorazil na miesto, kde sa nachádzala už väčšina mojich spolužiakov z  dediny. Väčšina však znamenalo, že nie každý na mieste stepoval pod maličkou strieškou. Tí najhorší sa sácali a hulákali na celú ulicu iba pár metrov od ostatných. Schválne som sa snažil ich pohľadu vyhnúť, aby som nevzbudil zbytočný záujem. Autobus mal predsa dôjsť už za pár minút. Vytiahol som si zo školskej tašky maminkin mrazený keksík a pustil sa doň. „Čo je ty lúzer škulatý! Chutí ti dobrotka? Hami-hami-ham! Hahaha“ ozval sa mi spoza chrbta ten najhorší hlas sprevádzaný niekoľkými ďalšími výbuchmi smiechu. Nešlo o nikoho iného, ako o môjho spolužiaka Dezidera a jeho kumpánov.

„Chalani, dajte mi prosím pokoj. Chcem sa v kľude najesť a ísť do školy. Nebudem vám robiť žiadne problémy.“ Prehovoril som smerom ku skupine troch nevybúrených chuligánov.

„Ale čo by si ešte nechcel.“ Odpovedal druhý chuligán, ktorý stál za Deziderom a škeril sa na mňa svojimi krivými zubami. Vďaka jeho zdedeným génom sme si všetci v triede mysleli, že jeho rodičia boli súrodenci. Nikto sa mu to však neodvážil povedať. Mal vysokú a šľachovitú postavu. Celú tvár mal ozdobenú jazvami z pupákov a jeho široký úsmev pripomínal klávesy na klavíri, ako ukážkový chrup. Taktiež mal chronický kašeľ, ktorý začal pôsobiť vždy, keď sa cítil pod tlakom alebo v strese. Raz ho pani učiteľka počas odpovede posadila na miesto bez známky, pretože sa nevedel ani nadýchnuť. My sme si mysleli, že to robí naschvál, až kým raz jeho rodičia, ktorí mimochodom vyzerali, ako brat a sestra, nepriniesli riaditeľovi školy dôkaz od samotného lekára. Doslova mu vtedy povedali: „Náš synček Danko má trvalé ochorenie, ktoré mu znemožňuje verejne vystupovať pred ostatnými spolužiakmi“. No je to možné?

„Možno nám chce poďakovať za to, ako si dnes vezmeme jeho peniaze na obed. Čo ty na to?“ šťuchol lakťom Dezidera posledný člen zoskupenia troch chuligánov.

„Nie, dnes nie, Dalibor.“ Odvetil Dezider iba odfrknutím poza svoje rameno. „Pozrite. Je začiatok týždňa, prší, a kto by sa tu chcel ešte naťahovať Baranom? Dnes ho necháme na pokoji a zajtra každému z nás kúpi obed!“ otočil sa vodca svorky na päte, v čom sa spoza rohu odrazu vynoril odratý autobus pre stredoškolákov v rýchlosti asi 60 kilometrov za hodinu. Zazrel som iba, ako sa ľudia kymácajú zo strany na stranu. Prisahám, že som cez okno zazrel staršiu pani, ako sa v autobuse pošmykla a zmizla zo môjho zorného poľa.

BUM! Vyrazil mi odrazu dych kop z otočky od Dezidera. Dopadol som priamo do zablatenej trávy mimo zastávky. Ruka skončila však v ešte horšej kôpke ako blato. A dosť zapáchala.

„Hovoril som, že ti nezoberieme peniaze, debilko! Tak sa prac tam, kam patríš – na zem medzi hovna.“ Skríkol Dezider a celá banda sa rozosmiala tak nahlas, že takmer nebolo počuť brzdiaci autobus pri zastávke. Rýchlo som vstal, aby som sa aspoň trochu očistil, kým sa ľudia nastavali do radu do autobusu.

„Kam sa staviaš!“ Sotil do mňa najmenší Dalibor, asi aby si niečo kompenzoval. Horšie však bolo, že som sa ocitol opäť na rovnakom mieste na zemi, no tentokrát s druhou rukou v smradľavej kôpke. Vytiahol som z tašky zošity, vytrhol pár strán a čistil som, čo sa dalo. Dažďová voda tomu trochu napomáhala, no ten smrad sa zamaskovať nedalo. Rad pred autobusom už takmer zmizol, a tak som sa rozbehol ku vchodu, kde ma však okamžite zastavil nevrlý vodič autobusu Baran.

„Kam si myslíš, že ideš, krpček? Si si nepomýlil autobus? Sem takto nevpáchneš, ani keby si mi zaplatil za dva lístky!“ zahučal vodič a traja chuligáni sa za ním rozosmiali na celé ústa. „A vy traja tu, čo vyhukujete?! Vaše mamičky by neboli rady, keby vedeli, ako tomuto úbohému tvorovi od blata robíte peklo zo života, čo? Danko tvoji rodičia súrodenci ešte neboli nahlásení na sociálku, že splodili takého škaredého dementa? Okamžite sa pakujte si sadnúť dozadu, inak skončíte vonku aj vy traja!“ zahučal Baran a všetkým trom zmizol úsmev z tváre. Ich pohľady však smerovali na mňa a Dezider mi iba prstom naznačil „podrezanie hrdla“.

„Ale, prosím, nemám sa ako dostať do školy! Dnes je posledný deň, kedy môžem odovzdať prihlášku na vysokú školu.“ Prehovoril som na Barana a ten na mňa hodil ešte nenávistnejší pohľad, ako na troch chuligánov, ktorí sa už nachádzali niekde v polovici autobusu, kde si vybrali ďalšiu obeť.

„Žiaľ, mladý. Naše sny nie sú vždy pestré, ako dúha.“ Odvetil a klikol na tlačidlo zatvorenia dverí. Ešte skôr, než sa stihli zabuchnúť už kolesá autobusu zarezávali dezénom do vlhkého betónu. Za sprievodu piskľavého zvuku s polootvorenými dverami sa autobus rútil na hlavnú cestu. Netrvalo dlho, kým zmizol za prvou zákrutou.

Mne však neostávalo nič iné, ako utekať domov pre bicykel a ísť do školy po svojom. Pri bráne domu som sa ocitol v rekordnom čase. Vošiel som dnu, zamieril do pivnice a odomkol pripútaný bicykel k bezpečnostnej mreži. O 3 minúty som už šliapal po mokrej asfaltovej ceste, kde ma obchádzalo jedno auto za druhým. Toyota, škodovka, naleštený bavorák, mazda, z ktorej na mňa zahučal nervózny vodič: „Nemáš svoj chodník ty dement?“ Jednoducho najhorší deň. Za dedinou už to išlo rýchlejšie. Ale tak aj autá. Začiatok týždňa bol vždy na cestách divoký. Mieril som k ostrej zákrute, odkiaľ sa odrazu vynoril kamión, ktorý viezol náklad plný nových kníh do knižnice v hlavnom meste. Nestihol správne vytočiť zákrutu a dostal šmyk. Kamión sa prevrátil a padol do priekopy. Za ním sa rútilo ďalšie vozidlo, ktoré na prevrátený kamión nestihlo zareagovať a vletel v plnej rýchlosti priamo do jeho prívesu. Auto začalo horieť. Dážď ničomu nepomáhal, pretože benzín z nádrže vytiekol všade naokolo. Bez váhania som pridal, aby som nemohúcim ľuďom pomohol. Stránky kníh lietali všade naokolo. Niektoré knihy zdeformovala voda a oheň poháňaný benzínom. Vodič kamiónu aj vozidla kričali o pomoc. Zabrzdil som v tesnej blízkosti, kam sa oheň nedostal. Rozutekal som sa ku kamiónu, vytiahol som črep z okna prerezal nafučaný airbag. Odopol som pás a cez rozbité čelné sklo som začal ťahať vodiča, ktorý bol v bezvedomí. „Pomóóóóc!“ kričal chlapík v druhom vozidle, ktoré bolo zapichnuté vo vlečke kamiónu. Zaprel som sa nohou o nápravu kamiónu a celou silou som zatiahol, na čo sa mi podarilo vodiča vytiahnuť. Odtiahol som ho na zablatenú trávu a utekal sa druhým vodičom, ktorý našťastie bol pri vedomí.

„Chlapče, prosím, zachráň ma!“ Vieš, kto som?“ prehovoril chlapík, no než  stihol zodpovedať vlastnú otázku omdlel. Asi už jeho mozog zareagoval na prípadnú záchranu. Otvoril som dvere (našťastie neboli zablokované), odopol pás a celý mokrý, od blata a so smradľavými rukami od hovien som chytil chlapíka za nové sako a vtiahol cez spolujazdcove dvere. Pri nápore som aj s ním padol na zem. Oheň pomaly ustupoval, keď som v tom zazrel knihu. Na jej obale stál nápis „INTELIGENCIA – KĽÚČ K VEDENIU“. Siahol som po knihe, ale v tom istom okamihu explodovala nádrž kamiónu. Od tohto momentu si nič nepamätám.

Prebral som sa až v nemocnici. Aspoň to tak vyzeralo, no všetko naokolo bolo akési divné. Nič mi nedávalo zmysel. Nepamätal som si, kto som, čo tu robím a strašne zle som videl, a naviac sa mi aj zle dýchalo. Ruky som mal napojené na akési prístroje. Mozog som mal akoby na vode. Horko ťažko som sa zodvihol a pokúsil sa dotknúť hlavy. Tento pokus ma vyšiel márne. „ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?!“ zakričal som, no môj hlas bol tlmený. Pred očami sa mi mihotali bublinky. Začal som sa triasť a môj tep sa rapídne zrýchlil. V tom vošli do miestnosti lekár s dvomi asistentmi a sestričkou. Asistenti ma chytili za ramená a snažili sa ma upokojiť. Sestrička siahla po infúzii a pustila do nej nejakú látku. Išlo  o Benzodiazepíny, pravdepodobne obyčajný Diazepam.

„Dobrý deň, ja som doktor..“

„Oswald“ dokončil som ho, pričom pán v bielom plášti si ma začudovane premeral. „Stali ste sa súčasťou obrovskej tragédie, pri ktorej ste takmer prišli o život.“ Prehovoril, avšak už bez môjho prerušenia.

„Čo sa stalo, pán doktor?“ nadhodil som, aby som sa dozvedel pravdu, ktorú by mi aj tak prezradil.

„Po výbuchu kamiónu ste upadli do bezvedomia. Nadýchali ste sa množstva oxidu uhličitého a začali ste sa dusiť. Výbuch však vymrštil do vzduchu rôzne plastové časti kamiónu, ktoré vám prerezali krčnú tepnu. Niekto však stál pri vás, pretože stránky z knihy sa vám vďaka vetru prisali na miesto poranenia, a tak zbrzdili úplné vykrvácanie. Iba vďaka tomu sa vám podarilo prežiť. Horšie však je, že už nikdy nebudete dýchať, ako normálny človek. Prístroj, ktorý máte pripevnený na ramenách udržiava vaše pľúca v neustálom prečisťovaní. Na bežné dýchanie však už nie ste stavaný. Laicky povedané, váš dýchací trakt pripomína trakt..“ opäť nestihol dopovedať, pretože som VEDEL, čo chce dpovedať.

„…Trakt rýb.“ Zakončil som jeho vetu a Dr. Oswald sa na mňa opäť začudovane pozrel.

„Je zvláštne, ako dokážete za tak krátku dobu po prebratí, rýchlo premýšľať.“ Zadíval sa na mňa doktor. „Pozrite, 18 rokov ste už mali, ste plne spôsobilý na to, aby ste tu nemuseli dlhšie ležať. Ak sa váš stav najbližšie dva dni nezhorší, môžete ísť domov. Po týždni v bezvedomí, keď vás tu rodičia denne kontrolovali, sa musíte tešiť, kedy odídete.“ Zakončil doktor, no ja som už vtedy vedel, že môj stav bude na ďalší deň v poriadku. Každý správny lekár vás musí pre každý prípad upozorniť na všemožné varianty, obmedzenia a komplikácie po operácii. Preto si nechávajú pacientov o ďalší deň naviac v nemocnici. Zvláštne však bolo, že som mal pocit, že toho viem omnoho viac, ako kedykoľvek predtým. „Pospite si ešte. Takýto šok dokáže položiť aj tých najtvrdších chlapov.“ Dopovedal doktor a pobral sa aj so sestričkou a asistentmi von z miestnosti.

„Diazepam účinkuje silnejšie, ako by mal.“ pomyslel som si prv, no zavrel som oči a pobral sa opäť do ríše snov.

Zobudil som sa už na ďalší deň ráno. Lekár pribehol okamžite po mojom prebudení a pýtal sa, ako sa cítim. Vedel som odpovedať na všetky jeho otázky, niekedy som sa dokonca opýtal otázku, ktorú chcel položiť skôr, ako ju vyslovil. „Zvláštne.“ Dokola opakoval Dr. Oswald, no ja som chápal veľmi dobre. Môj stav sa zlepšil natoľko, že som tu nemusel byť. Nedávalo mi zmysel ďalej tráviť čas na mieste, kde ľudia prichádzajú s problémami, ktoré niekedy ani nevyriešia. Opatrenia nemocnice mi však nepovolili zobrať sa odísť, a tak som si ešte jednu noc v pokoji oddýchol.

Na ďalší deň ráno mi Dr. Oswald prezradil, že moji rodičia tu opäť boli, no zrovna, keď som spal. Priviezli mi nové oblečenie, aby som sa mohol dostať domov, ako slušný človek. Moje pôvodné oblečenie vraj smrdelo zatuchlinou, zmiešanou s benzínom, výkalmi a naviac bolo celé od blata. Na všetko som si začal spomínať. Na haváriu kamiónu, vozidla, na celé upršané ráno, ale aj na mojich jednoduchých spolužiakov.

„Neviete mi poradiť, kde by som mala nastúpiť na správny autobus, aby som sa odviezla na ulicu Mateja Párna? Idem totižto do banky po pôžičku, aby som mohla vyplatiť svojho bývalého manžela.“ Ozvala sa staršia pani, ktorá sa iba dva metre odo mňa prihovárala nejakému podivnému indivíduu v čiernom saku s roztrhanými nohavicami.

„Ak chcete ísť na ulicu Mateja Párna, nastúpte na autobus číslo sedem na Hlavnom námestí, ale predtým než vkročíte do banky, zastavte sa a uvedomte si, že pôžička vás uviaže do dlhu, zatiaľ čo rozumná dohoda cez mediátora alebo splátkový kalendár s bývalým manželom vás môže oslobodiť bez toho, aby ste zaplatili úroky, a stratili tak pokojný spánok.“ Vyhŕkol som na staršiu pani, ktorá sa mi iba začudovane zahľadela do očí. „Prepáčte, začul som váš rozhovor a iba som vás chcel upozorniť, že pri dnešnej cene úrokových sadzieb by ste za pôžičku zaplatili oveľa viac, než je samotný dlh, preto je múdrejšie hľadať cestu cez mediátora, splátkový kalendár alebo dohodu, ktorá vás nezaviaže na roky a ochráni vašu budúcnosť.“

A v tom som si to celé uvedomil. Počas toho výbuchu sa niečo stalo. V mojom mozgu sa niečo zmenilo. Niečo, čo neodhalil ani Dr. Oswald. Preto sa tak čudoval, keď som ho dopĺňal a vedel odpovedať skôr, ako on. Preto viem odpovedať, na akékoľvek otázky.

V ten deň sa to všetko zmenilo. Niekoho som možno zachránil, no niečo väčšie vzniklo. Ten deň sa zo mňa stal…

Dr. D’Man!