Druhý diel juhokórejského psychologického thrilleru Večeře s vr*hem Lewellynem od vydavateľstva Crew nás vracia do South Bunchu a tentoraz nám na 308 stranách nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť.
Shavonne prestáva len tušiť a začína otvorene podozrievať, no dôkazy sa mu rozsypú v rukách vždy, keď sa zdá, že ich konečne drží. Práve preto vám hneď na úvod prezradíme, že táto kniha patrí k tomu najnapínavejšiemu, čo sme za posledné mesiace v komikse čítali.
Tam, kde jednotka skončila, dvojka priťahuje slučku
V prvom zväzku sme sledovali predovšetkým atmosféru. Spoznali sme Shavonna, tridsiatnika bez záchrannej siete, ktorý sa živí ako ghostwriter a býva v najbiednejšej štvrti mesta. Popri tom sme spoznali aj Lewellyna, suseda s neodolateľným úsmevom, ktorý lúpe cibuľu na spoločnom schodisku a pozýva na večere, po ktorých vám nie je celkom dobre.
Druhý diel však mení tempo. Scenáristi Sumnagi a OL už nestavajú kulisy, ale ich systematicky podpaľujú. Shavonne dostáva podivné odkazy, cíti za sebou kroky a čoraz naliehavejšie si kladie otázku, či tajomný stalker nebýva o jedny dvere ďalej.
Zároveň v South Bunchi pribúdajú ďalšie brutálne vr*ždy a mesto sa mení na tlakový hrniec. Na vyše troch stovkách strán tak dostávate príbeh, ktorý nemá jedinú hluchú pasáž.
Podozrenie bez dôkazu, teda tá najhoršia forma istoty
Najsilnejšou zbraňou tohto zväzku ostáva neistota. Autori totiž veľmi dobre chápu, že strach nevzniká z odhalenia, ale z čakania. Preto nám dôkazy podávajú po kvapkách, a keď už si myslíme, že máme jasno, otočia stránku a jednou vetou nám podrazia nohy.
Naopak, nikdy nemáme pocit, že si tvorcovia s čitateľom zahrávajú nefér. Každý náznak niekam vedie, každý detail z prvého dielu sa vracia s novým významom. Práve preto odporúčame prečítať si jednotku tesne pred dvojkou, pretože odmena za pozornosť tu prichádza takmer na každej dvojstrane.
Okrem toho scenár šikovne pracuje s nespoľahlivosťou samotného Shavonna. Vidíme svet jeho očami, teda očami vyčerpaného, osamelého a chronicky podvyživeného človeka, ktorý mesiace nespal poriadne ani jednu noc. A tak sa spolu s ním pýtame, či skutočne odhaľuje vr*ha, alebo si len skladá príbeh z vlastnej úzkosti.
Príťažlivosť, ktorá znepokojuje viac než krv
Práve tu sa komiks odlišuje od bežnej žánrovej produkcie. Vzťah medzi oboma mužmi totiž nefunguje ako romantická odmena za prekonané prekážky, ale ako ďalší zdroj ohrozenia. Čím bližšie si Shavonne s Lewellynom pripúšťajú, tým menej bezpečne sa cítime.
Nečakané vyznania a záhadné listy pritom pôsobia úprimne, a to je na nich to najmrazivejšie. Lewellyn nemanipuluje lacno, nehrá divadlo pre efekt a nepredvádza sa ako karikatúra psychopata. Naopak, pôsobí pozorne, vnímavo a takmer nežne. A práve táto nežnosť nás núti odkladať knihu a chodiť sa nadýchnuť k oknu.
Autori sa navyše vyhli pasci, do ktorej podobné príbehy často spadnú. Násilie tu nikdy neromantizujú a Shavonnovu situáciu neprikrášľujú. Ponúkajú vám otázku, nie odpoveď, a odpoveď necháva na vás.
South Bunch ako plnohodnotná postava
V prvom rade musíme vyzdvihnúť prostredie. Chudoba tu nie je dekorácia, ale motor deja. Shavonne nemôže odísť, nemôže si dovoliť sťahovanie, nemôže sa spoľahnúť na políciu ani na rodinu, ktorú nikdy nemal. A tak zostáva presne tam, kde by človek zostať nemal.
Popri tom tvorcovia vykresľujú štvrť s nepríjemnou presnosťou. Vlhké chodby, blikajúce žiarovky a tenké steny, cez ktoré počuť každý pohyb suseda.
To všetko vytvára klaustrofóbiu, ktorá funguje aj bez jediného výkriku. Navyše séria v*ážd mení susedské vzťahy na sieť vzájomného podozrievania, čím sa okruh podozrivých rozširuje presne vtedy, keď by sme si priali, aby sa zúžil.
Mukpuova kresba: cukrová glazúra na ostrí noža
Vizuálna stránka patrí k najsilnejším adutom celej série. Kresliar Mukpu pracuje s jemnou, takmer romantickou linkou a s teplými pastelovými farbami, ktoré by ste čakali skôr v oddychovej romantike. Práve tento rozpor medzi sladkým povrchom a temným obsahom dáva komiksu jeho charakteristickú príchuť.
Zároveň Mukpu výborne ovláda rytmus stránky. Tiché panely s prázdnym priestorom striedajú náhle detaily: pohľad, ruka na kľučke, kvapka na dlaždici. Čitateľ tak neustále prechádza z pokoja do napätia. Keď sa naopak scéna zlomí do násilia, kresba stráca mäkkosť a zostrí sa do ostrých uhlov, čo pôsobí ako studená sprcha.
Nesmieme zabudnúť ani na to, že pôvodne ide o digitálny webtoon. Prechod do knižnej podoby sa však podaril, kompozícia funguje aj na klasickej dvojstrane a tvrdá kniha s 308 stranami pôsobí v ruke príjemne. O český preklad sa postarala Vladislava Mazaná a text plynie prirodzene, bez kŕčovitých obratov.
Čo nám v druhom diele chýbalo
Aby sme boli spravodliví, musíme spomenúť aj slabšie miesta. Stredná tretina knihy si dopraje o niečo viac odbočiek, než by príbeh potreboval, a niektoré vedľajšie postavy z okolia zostávajú načrtnuté len obrysovo. Popri tom autori opäť končia vo chvíli, keď by sme najradšej pokračovali ďalej, takže bez tretieho dielu vám kľúčové otázky zostanú visieť vo vzduchu.
Zároveň upozorňujeme, že komiks obsahuje explicitné násilie, motív prenasledovania a citovo náročné scény. Ak vám takéto témy nerobia dobre, radšej po ňom nesiahajte.
Pre koho je komiks určený
Odporúčame ho každému, kto má rád psychologické trilery s pomalým, presne odmeraným napätím a nevadí mu, keď mu príbeh nedá jednoznačnú odpoveď. Ocenia ho čitatelia BL titulov, ktorí hľadajú niečo temnejšie než klasickú romantiku, ale aj milovníci severských krimi a filmov, kde je najväčšou hrozbou ten najmilší človek v miestnosti.
Naopak, ak vyhľadávate akciu, rýchle rozuzlenia a jasne rozdané role, tu ich nenájdete.
Hodnotenie a záverečné slovo
Za tím Dimanzie udeľujeme hodnotenie 4,5/5.
Druhý diel Večeře s vr*hem Lewellynem robí presne to, čo od prostredného dielu série očakávame, a ešte o kus viac. Prehlbuje postavy, priťahuje napätie a z pôvodne komorného príbehu buduje skutočný thriller. Práve preto ho odporúčame odložiť si na večer, keď máte pokoj a nikam sa neponáhľate, pretože ho aj tak neodložíte skôr, než dočítate poslednú stranu.
