Elrond a jeho dvojča Elros sa narodili v roku 532 prvého veku neďaleko prístavu Sirion. Prišli na svet počas najtemnejších dní Prvého veku, keď Morgothove sily ovládali väčšinu Beleriandu. Keď mali dvojčatá len šesť rokov, Synovia Fëanora, zaútočili na Prístav Sirion a podieľali sa na treťom bratovražednom krviprelievaní, pretože túžili po Silmarile, ktorý mala ich matka Elwing.
Ich otec Eärendil bol vtedy na mori a Elwing so Silmarilom skočila do mora a unikla no nechala svojich synov na súši. Maedhros a Maglor, jediní synovia Fëanora, ktorí prežili, zajali Elrosa a Elronda a namiesto toho, aby ich zabili, ich opustili v jaskyni. No Maglor sa nad Elrondom a Elrosom zľutoval a zachránil ich, a medzi ním a mladými dvojčatami sa vytvorilo vzájomné puto a láska.
Po Vojne Hnevu, keď bol Morgoth definitívne porazený, vďaka svojmu polovične elfskému pôvodu, dostali Elrond a jeho brat od Valar možnosť voľby, či budú počítaní medzi rod elfov alebo ľudí. Elrond si zvolil, že bude patriť k Prvorodeným, zatiaľ čo Elros sa rozhodol stať smrteľným. Elros sa vydal cez more na ostrov Elenna, nasledujúc hviezdu Eärendila, kde neskôr založil legendárnu ríšu Númenor.
Elrond zostal medzi elfmi a pokračoval v pokrvnej línii kráľa Thingola, otca slávnej a prekrásnej Lúthien. Následne zostal Elrond v Lindone po boku Gil-galada, vtedajšieho velekráľa elfov v Stredozemi, kde sa stal známym ako liečiteľ a polyhistor.
Elrond a jeho pôsobenie v druhom veku
Annatar, samozvaný posol Valar, prišiel počas Druhého veku okolo roku 1200 a žiadal vstup do Lindonu. Elrond a Gil-galad vycítili, že nie je tým, za koho sa vydáva, a odmietli ho prijať. Ich podozrenie sa neskôr potvrdilo počas Vojny elfov so Sauronom. V roku 1695 Druhého veku Gil-galad vyslal Elronda na pomoc do Eregionu. Elrondove sily však prišli neskoro a boli príliš malé na to, aby dokázali Eregion ubrániť.
Sauron poslal väčšinu svojej armády na západ, aby zaútočil na Lindon, ale ponechal silnú jednotku, ktorá mala Elronda zadržať. V priebehu dvoch rokov bol Eregion zničený a Elrond, spolu s preživšími, boli na pokraji smrti, keď v tom trpaslíci z Khazad-dûmu zaútočili na Sauronovu zadnú líniu. To umožnilo Elrondovi a zvyšným Noldor utiecť ďaleko na sever, kde založil pevnosť Imladris, známejšiu ako Roklinka.
Do roku 1700 Druhého veku bol Imladris, jedinou časťou Eriadoru, ktorá nebola pod Sauronovou kontrolou. Spojené sily Gil-galada a Tar-Minastira vtedajšieho kráľa Númenoru oslobodili Imladris. Po Sauronovej porážke sa konala rada, ktorá rozhodla, že Imladris bude udržiavaný ako elfská pevnosť, a Elrond bol ustanovený Gil-galadom pánom tejto pevnosti, a taktiež mu bol odovzdaný prsteň moci Vilya.
O vyše 1600 rokov neskôr sa Elrond zúčastnil ďalšieho ťaženia proti Sauronovi po boku Gil-galada a Elendila počas Vojny Posledného spojenectva. Bol prítomný pri záverečnej bitke vojny, keď Isildur odťal Jeden prsteň z ruky Saurona. Elrond a Círdan mu poradili, aby prsteň zničil, no Isildur ich radu odmietol. Po Gil-galadovej sm*ti mal Elrond nárok stať sa kráľom, no tento titul si nikdy nenárokoval.
Elrond naprieč tretím vekom
Po Isildurovej smrti získal úlomky meča Narsil, ktoré po dlhé roky uchovával. Začal tradíciu starostlivosti o Isildurových potomkov, keď vychovával jeho syna Valandila, ktorý zostal v Roklinke počas Vojny Posledného spojenectva. V roku 109 Tretieho veku sa Elrond oženil s Celebrían, dcérou Galadriel. Mali spolu tri deti. Dvojčatá Elladana a Elrohira, ktorí sa narodili v roku 130, a dcéru Arwen v roku 241.
Počas neskoršej vlády Arvelega I. jedného z kráľov Arthedainu, bola Roklinka obliehaná vojskami z Angmaru. Po vpáde Angmaru do Eriadoru v roku 1409 sa elfovia z Roklinky spojili s elfami z Lindonu a na mnoho rokov potlačili moc Černokňažého kráľa. Keď napokon Severné kráľovstvo padlo, Elrond uschoval ďalšie poklady Arnoru. Žezlo Annúminasu a prsteň Barahira, ktoré držal pre toho, kto raz opäť získa nárok.
V roku 2463 sa Elrond stal členom Bielej rady s čarodejníkom Sarumanom na čele. Elrond bol neskôr oddelený od svojej manželky Celebrían, keď ju uniesli orkovia. Ich synovia ju zachránili, no Elrond jej nedokázal vyliečiť duševné zranenia, a tak sa rozhodla odísť do Valinoru v roku 2510. V roku 2851 sa Biela rada opäť stretla, aby rozhodla o útoku na Dol Guldur. Saruman však ostatných od konania odhovoril.
V roku 2933 Elrond prijal Aragorna za svojho pestúnskeho syna. Elrond dal Aragornovi meno Estel, ale jeho pôvod pred ním tajil až kým nedospel. Keď sa Aragorn stal dospelým, Elrond mu odovzdal prsteň Barahira a úlomky Narsilu, predvídajúc, že by mohol byť tým, kto si nárokuje tróny Gondoru a Arnoru. Keď sa Aragorn a Arwen do seba zamilovali, Elrond začal byť veľmi depresívny.
Elrond počas výpravy do Ereboru
V roku 2941 tretieho veku Elrond privítal Thorinovu družinu vo svojom dome. V poslednom prívetivom príbytku pred divočinou. Na noc letného slnovratu, pred odchodom trpaslíkov, Bilba a Gandalfa, Elrond preskúmal meče, ktoré našli v jaskyni trolov. Prečítal runy a odhalil, že Thorinov meč sa volá Orcrist a Gandalfov meč Glamdring. Povedal im, že sú to elfské meče z pradávneho mesta Gondolin.
Potom si prezrel Thorinovu mapu a objavil na nej mesačné písmo. Vďaka svetlu mesiaca na tú noc prečítal slová: „päť stôp vysoké dvere a traja môžu vojsť vedľa seba“ a „postav sa ku šedému kameňu, keď zaklope drozd, a zapadajúce slnko posledného svetla Durinovho dňa zažiari na kľúčovú dierku“. Tieto informácie sa ukázali ako kľúčové pre Bilba a trpaslíkov pri vstupe do Osamelej hory tajným vchodom.
Ešte v tom istom roku Biela rada zaútočila na Dol Guldur a vyhnala Saurona. Po návrate Bilba a Gandalfa do Roklinky, Elrond a šedý čarodejník prediskutovali túto udalosť a dianie na Osamelej hore. Posledné zasadnutie Bielej rady sa konalo v roku 2953, keď Gandalf vyjadril svoje obavy že prsteň, ktorý Bilbo našiel je skutočne Sauronov prsteň. K tejto úvaha sa prikláňal aj Elrond no Saruman ich bez váhania odbil.
Obnovenie meča Narsil a Elrondov koniec v Stredozemi
Keď Frodo prvýkrát opustil Kraj s Jedným prsteňom, jeho zámerom bolo ísť do Roklinky a požiadať Elronda o radu. V skutočnosti mu to odporúčal aj Gandalf vo svojom liste, ktorý zanechal v Hostinci u Skákavého poníka. Po tom, čo Elrond uzdravil Froda z rany, ktorú mu uštedril čiernokňažný kráľ z Angmaru, usporiadal hostinu pri príležitosti jeho zotavenia.
Elrond predsedal rade v Roklinke. Počas jej trvania vyrozprával, čo vie o histórii Isildura a Prsteňa. Identifikoval Aragorna ako Isildurovho dediča a keď sa Frodo dobrovoľne prihlásil, že ponesie Prsteň, Elrond jeho rozhodnutie prijal. Zdá sa tiež, že Elrond vybral členov Spoločenstva prsteňa, okrem Froda, Sama a skupinky ďalších odvážnych bojovníkov, prijal aj Smíška a Pipina, avšak urobil to s nevôľou.
Neskôr Elrond poslal svojich synov Elladana a Elrohira, aby sa pripojili k Dúnedainom, ktorí smerovali do Rohanu na pomoc Aragornovi. Cez dvojičky odkázal Elrond Aragornovi, aby vstúpil na Cesty mŕtvych. Počas Poslednej porady dvojičky podporili Aragornovo rozhodnutie zaútočiť na Mordor ako na odvedenie pozornosti, aby Frodo získal čas na dosiahnutie Hory osudu, čo vraj bolo Elrondovo odporúčanie.
Po Sauronovej porážke bol Aragorn korunovaný za kráľa Zjednoteného kráľovstva ako sľúbil. Elrond odprevadil Arwen do Minas Tirith, kde sa vydala za Aragorna. Lúčil sa veľkým žiaľom, pretože bol jedným z elfov, ktorí nastúpili na Bielu loď a odplávali do Valinoru spolu s Frodom, Gandalfom a ďalšími nositeľmi Prsteňov. Odchod tejto skupiny znamenal Elrondov koniec v Stredozemi a aj koniec Tretieho veku.
